Rozprávkový Bojnický zámok a jeho tajomné legendy

0
5298

Romantický Bojnický zámok, ktorý je jeden z najkrajších zámkov v strednej Európe, je opletený mnohými legendami a poverami. S deťmi ho každoročne navštevujeme počas dní rozprávok.

Minúty pri čakaní na lístky v rade sa dajú stráviť objavovaním histórie a počúvaním tajomných legiend o zámku. Verte mi či nie, ale aj malé deti si ich vedia zapamätať na veľmi dlho, však kto by nemiloval rozprávky a príbehy?

(kurzívom písaný text v zátvorkách sú vysvetlivky slov a udalostí pre malých predškolákov)

Prečo je Bojnický zámok taký rozprávkový?“ OPýtala sa malá slečna svojej mamičky, a ona jej vyrozprávala takýto príbeh…

Kedysi dávno, kedy ešte neexistovalo naše Slovensko, ale volalo sa to tu Uhorsko, žil jeden veľmi bohatý gróf, ktorý sa volal Ján Pálffy. Veľmi rád cestoval a nakupoval vzácne umelecké diela ako obrazy, vázy, rytiny, dokonca aj nábytok (….hmm, ty by si si čo najradšej na tomto výlete kúpila? … zmrzlinúúúúú  odpovedá malá slečna, vidíš pokračuje mamina a on si na svojich výletoch zase rád kupoval umelecké diela.)

Raz na svojich cestách zavítal aj do Francúzska, kde stretol mladú kontesu (slečnu) a pýta sa jej: „Milá kontesa de Jeanville, ste taká krásna, ako zámok na Loire, v ktorom bývate. Som veľmi bohatý a urodzený pán z Uhorska, vydajte sa za mňa.“

Skôr než stihla odpovedať, už tam stál jej otec a vraví: „Pán gróf, moja dcéra sa za Vás vydá až vtedy, keď jej zaručíte prepych, v ktorom žila doteraz. Postavte jej zámok ako pre princeznú a potom sa za Vás môže vydať.“

Mladý gróf mal vycibrený vkus a hneď sa pustil do práce. Doniesol si z Francúzska nákresy zámkov a vtedajší Bojnický hrad sa rozhodol premeniť na rozprávkový zámok.

Keď zámok dokončil, chcel sa vrátiť po svoju vyvolenú, ale tá sa už medzitým vydala za iného a smutný gróf sa už nikdy neoženil. Avšak jeho druhá láska – umenie a cestovanie, mu zostalo až do smrti. Podľahol zberateľskej vášni a zámok v Bojniciach i s jeho cenným vybavením sa stal najkrajším široko ďaleko. A preto tu dnes stojí so svojimi štíhlymi vežami a je ako stvorený pre rozprávky, ktoré v ňom dnes ožívajú.

To o tom grófovi je smutný príbeh. Nepoznáš ešte nejaký? Jasné, že poznám: je to Legenda o skamenených zlatých dukátoch.

Legenda o skamenených zlatých dukátoch

Už počas príchodu na Bojnický zámok sa pozorne pozerajte okolo seba. Okolo vás v povetrí budú lietať kavky – sú to čierne vtáky, ktoré tu už žijú dlhé stáročia a pod nohami by ste mohli nájsť rozhádzané skamenené zlaté dukáty zlého kastelána Pókyho. A ako sa to vlastne stalo? Príbeh začína…

Kráľovský (nemanželský) syn Ján Korvín, ktorému patril zámok v 15. storočí (to ti je zlatko tak dávno, že ešte ani pra-pra-pra a ešte veľa krát prastarý otec, bohatého grófa Pálffyho zo zámku, nebol v brušku svojej maminy), zbožňoval tunajšie kúpele. Ešte v nich neboli vírivky a šmýkačky, ale voda bola veľmi liečivá a zdravá a preto ich často navštevoval aj so svojou mladou ženou Blankou.

Ujo správca (volal sa Peter Póky), ktorý sa vtedy staral o zámok a kúpele, bol veľmi krutý a chamtivý človek. Chcel zbohatnúť a preto okrádal svojho pána. (Pán – je osoba podobná mojmu šéfovi v robote alebo tvojej riaditeľke v škôlke – je potrebné ich poslúchať.)  Nepáčilo sa mu, že do kúpeľov môžu prísť aj bohatí, aj chudobní a preto za kúpanie sa v liečivých prameňoch začal vyberať „vstupné“. Získané dukáty (tak sa volali kedysi peniažky) si potom skrýval do svojich tajných truhlíc.

Jedného dňa prišiel do Bojníc veľmi choručký a chudobný starček.

Starček sa pýta: „Ujo správca, som chorý, chcel by som sa umyť v čarovných liečivých prameňoch.“

Zlý správca odpovedá: „Máš zlaté dukáty?“ Starček pokrútil hlavou: „Nie nemáš? Potom tu nemáš čo hľadať, prac sa z cesty, nech môžu vstúpiť krásne a bohaté kontesy!“

Starček to skúsil znova: „Prosím ťa správca, veľmi ťa prosím, pusť ma, je to moja posledná nádej na vyliečenie.“

Zlý správca sa zamračil a zakričal: „Nikdy ťa bez platenia nepustím a vy veľké strážne psy vyžeňte ho, nech ho už nevidím!“

Psy sa rozbehli za starčekom a veľmi ho pohrýzli.

Skôr než starček zomrel, vyriekol toto zaklínadlo: „Tvoje nečestné dukáty nech sa premenia na kameň a tvoja duša nech skončí v pekle!“

A tak sa aj stalo a kliatba sa o chvíľku naplnila. Kastelán Póky bežal do veže k svojim truhliciam a keď ich otvoril, zlaté dukáty sa zmenili na ploské kamienky. V zúfalstve ich všetky vyhádzal von oknom a preto ich tam teraz šikovné očká môžu nájsť a hrať sa s nimi. A čo sa stalo so správcom – kastelánom? Ten bol za to, že neposlúchal a za svoje zlé činy, poslaný do rúk kata.

PS: Ploské kamienky sú veľmi staré a tvorili sa mnoho rokov, preto väčšie deti v škole sa o nich dozvedia napríklad aj to, že paleontológovia pri ich skúmaní zistili, že sú to skameneliny živočíchov z druhohôr.

Magické zrkadlo v Orientálnom salóne

 V prvej polovici prehliadky vstúpite do „komnaty“ s dreveným obložením stien, ktoré sú bohato zdobené v orientálnom štýle. Ide o orientálny salón, ktorý slúžil grófovi Pálffymu ako pracovňa.

Vtom malá princezná upriamila okrem rozprávky aj pohľad do krásneho zrkadla, ktoré sa tu nachádza a vypočula si ďalšiu legendu:

„Chceš byť krajšia a šťastnejšia?  Stačí ak sa pozrieš do tohoto magického zrkadla a usmeješ sa na seba! Razom sa staneš krajšou aj šťastnejšou.“

PS: Tajomstvo výroby skleneného zrkadla si Benátčania starostlivo strážili až do 18. storočia. Zrkadlá, ako ich poznáme dnes, boli v minulosti veľkou vzácnosťou a boli drahé. Ľudia sa na svoj obraz pozerali vo vyleštenom kúsku kovu, alebo na vodnej hladine. Ak sa im podarilo zazrieť svoj obraz v sklenenom zrkadle, boli prekvapení ako razom opekneli.

 

Sarkofág grófa Pálffyho, ktorý ešte nedávno plakal

V úplne poslednej časti rozprávkovej prehliadky, skôr ako sa vychádza von zo zámku, prejdete okolo červeného mramorového sarkofágu grófa Pálffyho. Nedá sa prehliadnuť.  Ja som ho prvýkrát videla ešte ako dieťa koncom deväťdesiatych rokov a jediné čo si z mojej prvej prehliadky zámku pamätám i dodnes, je tajomná tekutina, ktorá z neho v tom čase vytekala. A čo sa dá pri ňom povedať deťom? Napríklad aj tento tajomný, aj keď podľa mňa len novinármi vymyslený príbeh:

Ako sme si v prvom príbehu vraveli, bohatý gróf Pálffy, ktorý zámok prestaval do rozprávkovej podoby, sa kvôli nešťastnej láske nikdy neoženil a nemal ani deti. Mal však sestru a iných príbuzných a preto pred smrťou napísal testament (testament miláčik, to je želanie napísané v liste, ktoré by človeku mali jeho kamaráti a rodina splniť, keď zomrie skôr ako oni),  v ktorom si želal, aby Bojnický zámok ostal prístupný všetkým ľuďom. Chcel, aby všetky vzácne umelecké diela mohol obdivovať ktokoľvek – napríklad aj ty. Keď gróf zomrel, bol privezený do Bojnického zámku a pochovaný v krásnom mramorovom sarkofágu, ktorý sa tu stále nachádza. (Ako uvidíš, on nie je pochovaný v zemi, ale leží v krásnej truhlici ako Snehulienka, len do tejto nevidno, lebo je celá z kameňa – z červeného mramoru.) Jeho príbuzní boli veľmi chamtiví,  lákalo ich veľké bohatstvo a preto jeho želanie neposlúchli a veľa vecí rozpredali. Predali obrazy, nábytok aj sochy. A v čase, kedy žila tvoja prastarká v roku 1933, sa stala ďalšia smutná vec – prišli do zámku zlodeji z neďalekej dediny a ukradli 5 najkrajších a aj najväčších obrazov z oltára z grófovej kaplnky. Urobili to tak, že ostali po návšteve zámku skrytí v kaplnke a večer odmontovali obrazy a vyniesli ich von oknom preč. Zlodejov chytili, ale obrazy a následne i celý oltár, ktorý k nemu patril, sa dostal na veľa rokov mimo Slovenska. Hovorí sa, že všetky tieto udalosti boli také smutné, že rozplakali grófa aj po jeho smrti. Vraj už v sedemdesiatych rokoch, ale úplne najviac koncom 90tych rokov  (to sú roky, keď som ja bola malé dievča až puberťáčka) začala zo sarkofágu tiecť záhadná tekutina a nikto nevedel, kde sa tam zobrala. Do miestnosti nepršalo, upratovačky vedro nevyliali, tak sa tomu všetci čudovali. Nakoniec noviny začali písať, že ide o slzy smutného grófa Pálffyho. Plakal, lebo jeho rodina neposlúchla, čo si želal v testamente a plakal aj preto, že jeho krásny florentský oltár (namaľoval ho Narda di Cione v 14. stor.)  už nie je na zámku. Úplne najzaujímavejšie na celej záhade je to, že tieto jeho slzy (tekutina) prestali tiecť v období, keď z Prahy priviezli oltár späť na zámok. Spokojný gróf mohol opäť spať svoj večný sen a už neplakal, lebo jeho želanie bolo naplnené.

PS: Analýza vzorky ukázala, že ide o zvyšky samotného grófa spolu s konzervačnou látkou, ktorú použili pri jeho pohrebe a s prímesami z časom poškodenej cínovej truhly, kde leží. Toto všetko cez malú dierku vytekalo von.

 

Medzi múrmi Bojnického zámku sa príbehov a legiend ukrýva ešte viac, ako o studni bez vody, o tajomnej chodbe, o čiernej pani čo tu stále straší, o troch psoch ktoré ti povedia, čo si za človeka a mnoho ďalších. Ale o tých možno zase nabudúce…

Tipy čo si zobrat so sebou a kedy sú najlepšie časy na stretnutie s rozprávkami, ale najmä pohľad do minulých rokov zobrazíte kliknutím na úvodné video alebo po kliknutí na: ÚVODNÉ VIDEO

Skrátená verzia so sprievodnými akciami je k videniu po kliknutí na: SPRIEVODNE AKCIE

 

LEAVE A REPLY