Louvre s deťmi, s úsmevom a nadšením  

0
1173

Tajomnou trasou príbehov a legiend

Najlepšie na múzeu Louvre je to, že deti ho môžu zbožňovať.  Nudný deň medzi maľbami a sochami zmeňte na deň plný zaujímavostí a nových objavov. Podmienkou úsmevu detí v Louvre, je nechodiť naslepo, ale stanoveniť si presnú trasu. Musím sa priznať, že príprava na tento výlet ma stála asi viac námahy, než príprava dovolenky v zahraničí a preto bez zbytočných úvodov sa teraz ponorme do tajomstiev Louvru.

Náš plán bol jasný. Chceli sme spoznať dve maľby s príbehmi, dve sochy bohýň s tajomstvom, dve rozprávkové miestnosti a hradby z dávnej minulosti.

BOD # 1:  Fotka „Pyramída z prsta“

Ak ste si už užili naháňanie parížskych holubov a posedenie na káve v Tuilerijskej záhrade pri jazierkach, je čas na fotku so sklenenou pyramídou. Kontroverznú teóriu jej vzniku, ktorá sa spája s diabolským číslom 666, sme si už spomínali spolu s trikmi ako sa vyhnúť radám na vstup do Louvre. Ešte ste ju nečítali? Potom kliknite na: http://www.lili-improvizuje.sk/louvre/

Najlepšie si fotku urobíte z múrikov, ktoré sa nachádzajú na ľavej strane vydláždenej plochy, priamo pred pyramídou.

BOD # 2:  Mona Líza a jej záhadný úsmev  
(krídlo budovy s názvom DEMON, prvé poschodie, miestnosť č. 6)

Umelecké dielo od známeho Leonarda da Vinciho, ktoré moje deti poznajú už od škôlky je určite obraz Mona Líza. Preto jej preskúmanie bola pre nás priorita číslo jeden.
Už pri raňajkách sme si prečítali základné údaje o Mone Líze z Wikipédie. Ukázalo sa, že spôsob jej krádeže a cesta po svete zaujala ešte viac než samotný úsmev.
PRÍBEH ZÁHADNEJ MONY LÍZY pre deti
Obraz zobrazuje Lisu Gherardini, manželku florentského (talianského) obchodníka. Pri pohľade na Lízu nás prekvapí jej záhadný úsmev.  Je smutná alebo veselá? To sa zatiaľ nikomu nepodarilo rozlúštiť. Zaujímavý je jej pohľad ako by sa dívala z obrazu von a navyše tu máme ďalšiu záhadu – má alebo nemá namaľované obočie a riasy?
Líza precestovala naozaj množstvo krajín. Už samotnému maliarovi sa obraz tak páčil, že si ho z Florencie, v roku 1516, zobral do Francúzka, kde ho dokončil a kúpil si ho samotný kráľ František I. Potom ho ešte vlastnil aj kráľ Ľudovít XIV. Neskôr dokonca cisár Napoleón, ktorý ho umiestnil v spáli svojej manželky. Obraz bol obľúbený ale nie slávny. Jeho sláva začala až v polovici 19. storočia, kedy sa Mona Líza stala symbolom ženskej tajuplnosti a v tomto období (22.8.1911) došlo aj k jeho záhadnej krádeži. Za dolapenie zlodeja ponúkali množstvo peňazí (záhadný anonym až 50 tis. frankov), ale nikto sa neozval. Všetci si mysleli, že obraz je navždy stratený. Následne však vysvitlo, že obraz ukradol zamestnanec Louvru Vincenzo Peruggia – jednoducho ho vyniesol von schovaný pod kabátom. Určite si musíme všimnúť aký veľký je obraz, keď ho zlodej vedel vyniesť v kabáte – dobre? A čo bolo ďalej? Objednávateľ krádeže si poň neprišiel a zlodej po 2 rokoch, čo obraz skrýval, ho chcel predať a vtedy ho policajti zadržali. Obraz bol potom vystavovaný v celom Taliansku a nakoniec sa vrátil do Francúzka do Louvru. Slávny obraz potom išiel na svoje turné. Mona Líza sa “predstavila”  v Spojených štátoch v New Yorku aj vo Washingtone a neskôr dokonca v Tokiu a Moskve. Ak berieme do úvahy infláciu, tak ide nielen o najznámejší ale aj o najdrahší obraz na svete.
Príbeh je vypovedaný, tak si len zopakujme, ktoré záhady chceme na obraze v Louvre zistiť:
  • Záhadný úsmev. Je Líza veselá alebo smutná? Skúsime si ju potom napodobniť.
  • Záhadný pohľad. Pozerá sa stále na nás? Má Líza namaľované obočie a riasy?
  • Veľkosť obrazu. Je naozaj možné skryť obraz pod kabát ako to urobil zlodej?

Deti sa na Monu Lízu naozaj tešili a ešte cestou metrom sme dookola riešili jej krádež a cesty po svete.

BOD # 3:  Nájsť najväčší obraz v múzeu

(krídlo budovy s názvom DEMON, prvé poschodie, miestnosť č. 6 – priamo oproti Mone Líze)
Pri pohľade na obraz Mona Lízy, sme si uvedomili aký je malý a pritom taký slávny. Preto hneď ako sme si zodpovedali naše nevyriešené záhady z rána, tak som deťom povedala, že teraz si ideme pozrieť najväčší obraz v celom múzeu. Teda museli hladať samé. Netrvalo im to dlho, pretože obraz Svadba v Káne Galilejskej od talianskeho maliara Paola Veroneseho sa nacházda v rovnakej miestnosti, priamo oproti Mone Líze.
Na obraze sme pozorovali ako vyzerala taká benátska svadba okolo roku 1560. Svadobčania mali honosné odevy z drahých látok, na stoloch a v rukách vzácne poháre a drahé riady. V strede obrazu sme ešte hľadali osobu Ježiša. Predpokladá sa, že námetom obrazu je novozákonný príbeh, kedy Ježiš po prvý raz vykonal zázrak. Spolu s matkou, Pannou Máriou, bol pozvaný na svadobnú hostinu. Počas nej, keď už bolo víno takmer vypité, prikázal naplniť nádoby vodou, ktorá sa vzápätí premenila na víno. Rozloženie postáv s Ježišom osvetleným aureolou a sediacim za stolom v centrálnej časti obrazu v obklopení svojich učeníkov pripomína všeobecne známy námet Poslednej večere.
Scenéria s viac ako 100 postami má úžasnú kompozíciu, ktorá nepôsobí preplnene. Podišli sme k obrazu a sledovali jednotlivé detaily. Dala som dievčatám otázku: Kde sedí nevesta a ženích? Našli ich – sú na konci stola na ľavej strane. Okrem nich som im ukázala Ježišovych učeníkov, Pannu Máriu, a podľa oblečenia sme riešili, ktorý z nich je úradník, učeník, hudobník či obyčajný človek.  Našli sme aj rozprávkové prvky, ktoré dievčatá očarili – trpaslíka, papagája, malé vtáčiky, psíkov a či mačičky.
Začali sme osoby aj rátať, ale nakoniec sme to vzdali a rozhodli sa vrátiť k soche bohyne s krídlami, ktorú sme cestou úplne zanedbali, keďže sme sa najprv ponáhľali za obrazom Mony Lízy.
Dokonale spracovaný príbeh tohto obrazu som našla na youtube: https://www.youtube.com/watch?v=8Ovg0FyWm9k . Ak budete mať ráno čas, určite si ho pred návštevou pozrite a hlavne nevypínajte ho na začiatku a vyčkajte na pointu videa – hudba, kresby a celý príbeh je priam sofistikovane spracovaný.
Ešte malá pikoška o krídle Demon, čím myslím dlhú chodbu plnej obrazov, ktorou idete smerom k miestnosti s Monou Lizou. Ak ste pozerali film Da Vinciho kód – bude vám povedomá. Áno, presne tu sa odohrávala veľmi podstatná časť príbehu a múzeu jeho prenájmom si prilepšilo o krásnych 2,5 miliónov dolárov :-).

BOD # 4:  Bohyňa víťazstva – Niké Samothrácká

(v časti Grécke, etruské a rímske umenie 3.-1. stor. pred n.l., prvé poschodie)
Víťazoslávne sa vypína nad schodami, v časti, kde sa cesty rozchádzajú vpravo k Mone Líze alebo vľavo k „rozprávkovej“ miestnosti s korunovačnými klenotmi.
Socha Niké zo Samothráky,  je vysoká 274 cm. Jej názov je odvodený od názvu ostrova, ktorý sa nachádza severne od Egejskej oblasti v meste Samothráka. Bola nájdená v prístavnom chráme, kde stála na víťaznej gréckej kamennej lodi. Socha zachytáva energiu – je plná pohybu a zmyselnosti. S deťmi sme sledovali jej postoj, ako by sa pohybovala niekoľkými smermi naraz.  Sochu sme sa snažili spolu aj napodobniť. Nohy pripútané k zemi ale pritom sme robili krok dopredu, trup vzpriamený ako by sa dvíhal, a naše ruky boli krídla, ktoré sa práve sťahovali späť. Snažili sme sa vcítiť do situácie, že stojíme na lodi a okolo nás fúka silný vietor a naše šaty vejú za nami – presne ako znázorňuje socha.
Všimli sme si, že toto je socha bohyne, ktorá namiesto tichého postoja typického pre bohov z Olympu (ktorých je v Louvre naozaj veľa), prekypuje energiou prírodných síl.
Okrem šiat s množstvom záhybov a postojom v pred, sme sa zadívali aj na jej krídla. Mramorový materiál vytvoril množstvo krásnych vzorov, ktoré moja novopečená mineralogička pozorne skúmala .

BOD # 5:  Rozprávkové miestnosti – miestnosť s korunovačnými klenotmi

(galéria APOLLO, na skok od bohyne víťazstva, po jej ľavici pár schodmi a potom zatočiť doprava do nádherných dverí)
Návšteva múzea nemusí byť len o minulosti, dejinách a memorovaní ale aj o precítení. Preto našou ďalšou zastávkou bola miestnosť ako z rozprávky, v ktorej si králi a kráľovné uložili svoje jagavé poklady. Išlo o miestnosť s korunovačnými klenotmi, ktorá je naozaj na skok od poslednej sochy s krídlami. Dievčatám sa tu veľmi páčilo. Zlatá miestnosť s trblietavými predmetmi – toto naozaj nepotrebovalo žiaden ďalší komentár ani príbeh. Mladšia dcéra sa tú krútila ako princezná a užívala si veľkosť nádherného priestoru a tá staršia si postupne prezerala ako vyzerajú také ozajstné koruny kráľov a z čoho kráľovská rodina jedávala a čo používala. Dokonca sa zhodli, že takúto „izbičku“ by si vedeli predstaviť aj doma 🙂
Keďže miestnosť s korunovačnými klenotmi bola taká citujem dievčatá „úžasná“, rozhodli sme sa navštíviť aj povestný Napoleońov apartmát, ktorý svojou honosnosťou a dokonalosťou nemá obdoby.

Bod # 6:  Rozprávkové miestnosti –apartmán Napoleóna III

(krídlo budovy s názvom Richelieu – 1. Poschodie, miestnosť č. 8)

Cesta od korunovačných klenotov k Napoleonovmu apartmánu bola naozaj dlhá. Nevracali sme sa spať do hlavnej haly, ale náš presun do opačného krídla budovy s názvom Richelieu sme zdolali cez prvé poschodie. Vďaka tomu sme mali možnosť si preštudovať aj expozíciu zbraní a brnení, ktorá k rozprávkami o princeznách neodmysliteľne patrí. Dievčatá tak prvý krát videli ozajstné ťažké brnenia, zbrane, meče či štíty, ktoré boli používané v časoch ozajstných kráľov a kráľovien.

Dorazili sme – pred nami sa rozpínajú apartmány Napoleona III, ktorý bol synovcom slávneho Napoleóna Bonaparte. Tieto izby s veľkým salónom a jedálňou sú skvostom pre oči. Zariadené boli v období Druhého cisárstva, čiže za vlády Napoleona III, ktorý tu však nikdy nebýval, zato apartmán videl veľa ministrov, pretože slúžil ako sídlo rôznych ministerstiev.

Luxus, ktorý tú dýcha z každej strany, je dych vyrážajúci. Unikátne dekorácie nábytku, hodvábne závesy, maľované stropy, ohromujúce lustre a pozlátené lišty. Aj takúto izbičku by si veru vedeli doma predstaviť naše slečny, ale keďže čas pokročil a ich brušká zívali prázdnotou, presunuli sme sa do hlavnej haly k „bufetovému“ obedu

Posilnení obedom sme sa rozhodli vyhnúť ďalším davom ľudí a svoju cestu sme nasmerovali do najnižšieho podlažia Louvru.

BOD # 7:  Stredoveký Louvre

Podzemie Louvre – najnižšie položené miesto v múzeu.

Pevnosť z 12.storočia, ktorú postavil kráľ Philip Aubustus, sme našli v najhlbších priestoroch Louvre. Deti si to tu zamilovali  – skoro ľudoprázdny priestor s možnosťou prebehnúť sa. Na chvíľu sme sa zastavili pri múroch pozreli do výšky a preniesli sa do ďalekej minulosti. Predstavili sme si, že nad nami nie sú poschodia ale voľný priestor s oblohou a okolo hradieb postávajú vojaci chrániaci prístup od rieky Seiny.

Okrem toho sme ako je to u nás už tradíciou, hľadali aj myšie diery – no žiadnu sme nenašli :-).  Korunou podzemnej prehliadky bola rozsiahla expozícia vykopávok z Egypta s prekrásnou „červenou“ Sfingou Tanis na záver.  Staršia dcérka spoznala, že ide o sfingu s hlavou kráľa a telom leva. Bohužiaľ, táto tvár kráľa aj napriek zachovalosti diela, nebola nikdy identifikovaná. Keď pred ňou budete stáť, dávajte si pozor! Telo leva s prepracovanými labami a pazúrmi, je v pozícii pripravenej na útok a nikdy neviete, kedy sa mytologické príbehy dajú do pohybu…

Bod # 8:  Méloská Venuša – Venus de Milo

(v časti Grécke, etruské a rímske starožitnosti, prízemie)

Našu trasu za umením sme zavŕšili krátkou zastávkou pri soche bohyne lásky. Už pri obede v Louvre sme sa rozprávali o jej tajomnom postoji a nakoniec sme sa rozhodli si ju aspoň na chvíľočku obzrieť a nechať sa unášať predstavami, čo asi držala v rukách.

Socha znázorňuje Afroditu – grécku bohyňu lásky, krásy, plodnosti a sexuálnej túžby (deťom som však vymenovala je hlavné  dve prirovnania :-)). Bola objavená na ostrove Milos gréckym roľníkom. Dva mramorové bloky sochy pozostávajú z niekoľkých častí, ktoré boli vytesávané osobitne (busta, nohy, ľavé rameno a noha) a potom boli upevnené kolíkmi dohromady. Podľa všetkého mala socha aj náramok, náušnice a čelenku, z ktorých ostali len fixačné otvory.  Jej ruky sa nikdy nenašli a jej postoj je opradený tajomstvom

S deťmi sme sa snažili toto tajomstvo rozlúštiť. Čo asi držala v rukách? Bolo to jablko, zrkadlo alebo štít v ktorom sa obdivovala a či niečo úplne iné?

Bohyňou lásky sme sa s láskou rozlúčili s múzeom Louvre v Paríži a vyšli spať do záhrad, kde niektorí z nás ešte stále vládali naháňať flegmatických parížskych holubov.

SHARE
Previous articleLouvre v Paríži s deťmi s úsmevom a bez čakania.
Next articleEiffelova veža – tajomstvá poschodí.
Tipy na výlety s deťmi, recenzie baby-friendly hotelov, inšpirácie ako si naplánovať dovolenku a zážitkové reportáže. Vitajte na mojom blogu! Volám sa Ludmila "Lili" Cuperová a tvorba reportáží o baby friendly miestach je to čo ma baví. Snažím sa hľadieť na dni dovolenky očami mojich detí ale pritom nezabúdam na rodičovské "všimni si". Ahojte a improvizujte!

LEAVE A REPLY